OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Počas posledných piatich rokov nebola o mediálnu prezentáciu BEHEMOTH žiadna núdza. Toto obdobie vyústilo vo vydanie albumu so sebavedomým titulom „The Satanist“, ktorý demonštruje potenciál kapely, pôsobiacej na scéne už dvadsaťdva rokov a držiacej si svoj štandard. To prirodzene prináša vysoké nároky na očakávaný výsledok, ktorý bude hodnotený každým, kto sa aspoň trocha pohybuje okolo extrémnej hudby.
Je obdivuhodné, že sa BEHEMOTH nikdy neznížili k snahe páčiť sa väčšinovému publiku, ale do takzvaného metalového mainstreamu sa dostali tvrdou prácou, nekonečným koncertovaním a v neposlednom rade aj mediálnym rozruchom, ktorý sa vytváral predovšetkým okolo osoby Nergala. Katolícke Poľsko navyše poskytuje dokonalú živnú pôdu pre rast kapiel extrémneho razenia, svoju líniu si tam dokážu dlhodobo držať len tí najsilnejší.
Ešte pred oficiálnym vydaním sme mali možnosť zhliadnuť vydarený klip k úvodnému záseku „Blow Your Trumpets Gabriel", ktorý dobre charakterizuje, kam sa BEHEMOTH na svojej ceste posunuli. Napriek tomu, v jadre tvorby stále zostáva zakutý extrém tiahnúci k death metalu s podstatným vplyvom svojsky poňatej blackmetalovej estetiky. Poliaci nikdy nezostávali len pri tejto základnej definícii, ale vždy ju rozvíjali vysoko nad bežný priemer, a to hlavne skrz svoje inštrumentálne schopnosti. Hybnou silou kapely sú bubeník Inferno a Nergalova kreativita, ktorá umožňuje vytvárať prepracované hudobné štruktúry na príťažlivom ideovom podklade.
Tento prístup posúva tvorbu kapely smerom ďalej od maximalizovanej brutality, ktorá vrcholila niekde okolo „Apostasy“ a s novinkou pozvoľna ustupuje prepracovanejším a technickejším kompozíciam. Jedinou výnimkou na novom albume je priamočiara skladba „Amen", zvyšok je na prvý pohľad umiernenejší, v jadre a v častiach stále poriadne extrémny. To znamená, že aj atmosférickejšie veci ako „Ben Sahar" alebo titulná hymnická „The Satanist" neevokujú myšlienky o snahe byť prístupnejším pre širšie publikum. Kompozične sa každá skladba láme na niekoľko plôch, od najtvrdšieho temer chaotického black-deathového náklepu až po temer zvukomalebné, rockovo nadýchané ornamenty ako „Messe Noire".
Akustické časti, účelné sóla, využitie samplov a chórov dodávajú skladbám ďalší rozmer a ich spracovanie pôsobí v každom momente veľmi organicky. Zlepšenie oproti minulosti tkvie aj v zvýšenom dôraze na každý nástroj, a tak si okrem tradičných Nergalových vyhrávok a hutne navrstvených riffov môžno vychutnať aj výrazné basgitarové linky v podaní Oriona („The Satanist"). Celkovo je zvuk nahrávky veľmi vyvážený, čo je pri bohato vrstvených, mohutných skladbách, pestrých na zmeny rytmu a Infernove ekvilibristiky, veľmi dôležité.
Kvalita nahrávky je podčiarknutá aj slušným množstvom deja a hudobných zvratov, pričom v každom bode je možné nájsť záchytný bod pre pozornosť. Ako príklady môžem uviesť hovorené v rodnej Poľštine v „In The Absence Ov Light“, orientálne motívy „Ben Sahar" alebo melodizované vokály v záverečnom opuse „O Father O Satan O Sun!". Skladba tohto typu v závere sa stáva poznávacím znakom kapely, pričom ju považujem za dotiahnutejšiu ako výbornú „Lucifer“ z minulého albumu.
Tento postulát, ako už z recenzie vyplýva, nemám problém aplikovať aj na zvyšok stopáže a zhrnutie sa tak stáva veľmi jednoduchou záležitosťou. Ide o najviac dotiahnutý a premyslený album v diskografii BEHEMOTH. Synergicky v sebe spája extrémne inštrumentálne výkony, okultnú atmosféru s extravagantný vizuál. Bude problém ho v budúcnosti prekonať.
BEHEMOTH znova dokazujú, že patria vo svojom obore k špičke. Na jednej strane prinášajú do posledného taktu prepracovaný materiál, na strane druhej poriadny kus extrémnej deathmetalovej muziky s nezameniteľnou blackmetalovou estetikou. Ich aktuálna nahrávka patrí k tomu najlepšiemu, čo dosiaľ vydali.
9 / 10
1. Blow Your Trumpets Gabriel
2. Furor Divinus
3. Messe Noire
4. Ora Pro Nobis Lucifer
5. Amen
6. The Satanist
7. Ben Sahar
8. In the Absence ov Light
9. O Father O Satan O Sun!
Opvs Contra Natvram (2022)
I Loved You At Your Darkest (2018)
The Satanist (2014)
Evangelion (2009)
The Apostasy (2007)
Demonica (2006)
Slaves Shall Serve (EP) (2005)
Demigod (2004)
Crush Fukk Create (DVD) (2004)
Conjuration (EP) (2003)
Zos Kia Cultus (2002)
Antichristian Phenomenon (EP) (2001)
Thelema.6 (2000)
Live Eschaton (video) (2000)
Satanica (1999)
Pandemonic Incantations (1998)
Bewitching The Pomerania (EP) (1997)
Grom (1996)
Sventevith (Storming Near The Baltic) (1995)
And The Forests Dream Eternally (EP) (1994)
From The Pagan Vastlands (demo) (1994)
The Return Of The Northern Moon (demo) (1993)
Endless Damnation (demo) (1992)
Datum vydání: Pondělí, 3. února 2014
Vydavatel: Nuclear Blast
Stopáž: 44:17
-bez slovního hodnocení-
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.